Main content

PRVNÍ KNIHOVNÍ ZÁKON – 100 LET: Začiatky slovenského knihovníctva po roku 1918

DUŠAN KATUŠČÁK dusankatuscak@gmail.com

V českej i slovenskej spoločnosti počas celého roka 2018 v rôznej miere rezonovalo 100. výročie vzniku spoločného štátu Čechov, Slovákov a podkarpatských Rusínov. Naše národy si na rôznych úrovniach dôstojne pripomenuli vznik Československej republiky, ako najvýznamnejšej historickej udalosti dvadsiateho storočia. Vznik spoločného štátu je pre českých a slovenských knihovníkov pri každom podobnom jubileu už desaťročia aj výbornou príležitosťou na pripomenutie si prvého československého zákona č. 430, o verejných obecných knižniciach, ktorý schválilo Národné zhromaždenie Československej republiky dňa 22. júla 1919.

Zákon z roku 1919 mal zásadný význam pre formovanie moderného demokratického knihovníctva, pre rozvoj kultúry, vzdelania, čítania, a tým aj pre celkový pokrok a prosperitu spoločného štátu a Slovenska zvlášť. Princípy tohto zákona sa de facto uplatňovali od roku 1919, respektíve na Slovensku po roku 1925 až do roku 1959, kedy bol prijatý ďalší knižničný zákon a sformovala sa centralizovaná Jednotná sústava knižníc. Predstavitelia slovenského knihovníctva, napríklad Štefan Pasiar1, opakovane zdôrazňovali, že pod vplyvom zákona z roku 1919, ktorý koncipovali českí knihovníci na pôde Osvetového svazu už 14. októbra 1918, boli založené pokrokové, demokratické základy knihovníctva v Čechách, na Slovensku a dozaista aj na Podkarpatskej Rusi.

Z hľadiska uplatňovania zákona na Slovensku môže však byť predmetom diskusie zákonom stanovená povinnosť zakladať knižnice v každej obci, a nie na základe rozhodnutia obecného zastupiteľstva a so zreteľom na miestne podmienky a možnosti. To, čo bolo v Čechách užitočné, na Slovensku bolo niekoľko rokov nerealizovateľné. Myslím, že otázka optimálneho počtu knižníc a knižničných služieb bola aktuálna v roku 1918 ako aj po roku 1989, keď trvanie na tom, aby knižnica bola v každej obci, je nanajvýš sporné. Potvrdzuje to každoročný rapídny pokles počtu obecných knižníc na Slovensku.

Dňa 22. júla 1919 prijal československý parlament zákon o verejných knižniciach. V prvom paragrafe sa uzákoňuje: Na doplnenie a prehĺbenie vzdelanosti všetkých vrstiev obyvateľstva politické obce sú povinné zakladať verejné knižnice so vzdelávacou, náučnou i zábavnou literatúrou, ktorá má skutočnú vnútornú hodnotu. Max Pilát, ktorý bol spravodajcom zákona v parlamente, poukázal v spojitosti so stavom knižníc na Slovensku na fakt, že tam existovalo len okolo 100 spolkových knižníc. Na Slovensku neboli podmienky na dodržiavanie zákona hneď po jeho prijatí v roku 1919. Zákon a vykonávacie nariadenia k nemu sa začali uplatňovať na Slovensku až o šesť rokov neskôr, a to na základe výnosu Referátu Ministerstva školstva a národnej osvety zo dňa 21. marca 1925 č. 1742.

Zákon z roku 1919 mal mimoriadny význam. Pomohol zriadiť, udržiavať a financovať činnosť verejných knižníc, doplňovať knižničné fondy a poskytovať služby, najmä cez výpožičky a čitárne, a to všetkým vrstvám obyvateľstva. Z dnešného pohľadu bolo hlavným prínosom to, že zásadne pomohol vytvoriť systém verejných, obecných a ľudových knižníc. Súčasne jeho hlavným nedostatkom z dnešného pohľadu bolo, že sa týkal len ľudových knižníc.

Situácia na Slovensku

Celková situácia na Slovensku bola po roku 1918 diametrálne odlišná od situácie v Čechách. Potvrdzujú to aj historické výskumy z posledných rokov, ktoré sa zameriavajú na osobnosti slovenskej politiky.2,3 Vo všeobecnosti sa dá konštatovať, že v porovnaní s českými krajinami sa musela slovenská spoločnosť vyrovnávať s problémami, ktoré už česká spoločnosť nemusela riešiť. Situáciu po roku 1918 na Slovensku popísal v roku 1924 významný československý politik Ivan Dérer takto: ... V Čechách možno hovoriť v tomto zmysle o prevrate ako o poslednom dni veľkej odbojnej činnosti celého národa, ako o dokončení a korunovácii tohto národného diela. V Čechách možno v tomto zmysle hovoriť o jednom dni ako o dni prevratu. Na Slovensku však nie. Na Slovensku bol prevrat nie dokončením nejakého veľkého diela odboja, na Slovensku sa prevrat vlastne 28. októbra [1918] len započal, na Slovensku prevrat trval nie jeden deň, ale dlhé mesiace a prevratová činnosť na Slovensku sa ešte konala, keď v Čechách ľudia už dávno zaradili udalosti 28. októbra do dejín národa a historickej reminiscencie.4

Kým v Čechách už v relatívne stabilnej politickej, národnej a hospodárskej situácii štartoval normálny chod spoločnosti, na Slovensku bola situácia v prvých rokoch po vzniku republiky mimoriadne dramatická, turbulentná a nestála. Pomery sa ustaľovali len veľmi pomaly. Otázka knihovníctva a zriaďovania knižníc vonkoncom nepatrila medzi priority slovenskej spoločnosti.

Celá slovenská spoločnosť sa len ťažko a pomaly spamätávala z vojnových útrap a chaosu. Časť obyvateľstva prijala vznik ČSR s nadšením ako oslobodenie z tisícročnej uhorskej a maďarskej poroby, časť zasa s prudkým odporom a snahou o zotrvanie v Uhorsku. Udalosti boli poznačené národnými, národnostnými, konfesionálnymi a sociálnymi motívmi. Stále prebiehajú výskumy, ktorých cieľom je zisťovať, ako sa Slováci odpútavali od Uhorska a čo na druhej strane robilo Uhorsko, aby si Slovensko udržalo vo svojej sfére pôsobnosti.

Za novú republiku agitovali bývalí legionári, ktorí vytvárali v obciach Ligy slobody, tiež Slovenská tlačová kancelária. Na druhej strane ešte na Vianoce roku 1919 pôsobilo na Slovensku okolo 6000 maďarských agentov, ktorí šírili dezinformácie, falošné peniaze a vyvolávali nevraživosť voči Čechom. Prvé roky boli poznačené tiež zápasom o teritoriálne ohraničenia územia Slovenska. Existovali ťažké problémy so zásobovaním potravinami, kurivom, petrolejom, obuvou, oblečením, surovinami, energiou pre priemysel. V dôsledku nedostatkov každého druhu sa objavila korupcia a úžerníctvo.

Slovensko sa k novému štátu prihlásilo v Martine dňa 30. októbra 1918 Martinskou deklaráciou. Slovenská národná rada ako najvyššia reprezentantka štátnej zvrchovanosti mala síce veľkú morálnu autoritu, ale nemala na Slovensku prakticky žiadne materiálne a finančné prostriedky na presadzovanie politickej moci a nedisponovala žiadnym vojskom. Všetka moc bola centralizovaná v Prahe a národno-emancipačné predstavy Slovenska sa v novom štáte nenapĺňali. Károlyiho maďarská vláda sa všemožne usilovala o udržanie Slovenska v maďarskom štáte a dokonca ponúkala Slovensku autonómiu. Medzi československou a maďarskou vládou prebiehal tvrdý politický, diplomatický a vojenský boj. Na Slovensku sa len pomaly presadzoval český politický model viacerých politických strán a vznik národných a československých politických strán (napríklad sociálni demokrati, agrárnici). Stále prebiehala mierová konferencia. Čechoslovakisti bojovali s autonomistami. Neboli jasné otázky volebného systému. Na Slovensko vpadli vojská maďarských boľševikov, pretrvávali národnostné trenice, prebiehalo rabovanie a nepokoje. Toto ťažké obdobie ukončil až pád maďarskej Károlyiho vlády a celé Slovensko a Podkarpatskú Rus obsadilo československé vojsko.

Napriek silným protestom v Maďarsku bola maďarským parlamentom 13. novembra 1920 ratifikovaná Trianonská mierová zmluva a 22. novembra 1920 ju ratifikoval senát československého Národného zhromaždenia a potom 28. januára 1921 poslanecká snemovňa. Až týmto aktom sa jasne vymedzili hranice Československa do podoby, ktoré Slovenská a Česká republika majú aj dnes. Pokiaľ ide o teritoriálne vymedzenie v Európe, bol tak rok 1920 rokom konsolidácie Československej republiky a začiatkom budovania príkladného demokratického štátu v strede Európy.

Nová štátna a národná identita sa však na Slovensku nevytvárala zo dňa na deň. Išlo o zložitý proces, ktorý napokon v mnohých ohľadoch pokračuje aj v súčasnosti. V každom prípade však platí, že národné povedomie a formovanie vzťahu ľudí k štátu a štátnosti sa vytvára prostredníctvom výchovy a vzdelania. Aj preto má starostlivosť o knižnice, ako o nástroje osvety a vzdelania, svoj historický význam vyjadrený v knižničnom zákone z roku 1919.

Pre etablovanie inštitúcií verejného sektora mal pozitívny vplyv fakt, že po rozpustení uhorských stoličných a župných úradov boli potrební spoľahliví a loajálni zamestnanci štátnej a verejnej správy. Boli to českí úradníci, železničiari, učitelia, poštári, inžinieri, zamestnanci justície, žandári, colníci a ďalší, ktorí sa pre verejnú a štátnu správu stali nepostrádateľní, nakoľko pred prevratom v uhorskej správe Slováci takmer nepôsobili.

Úloha Matice slovenskej

V roku 1919 bola obnovená činnosť Matice slovenskej a čiastočne získala späť majetok, ktorý jej po zatvorení v roku 1875 zhabala maďarská vláda.

V oblasti vzdelávania malo uhorské dedičstvo na Slovensku katastrofálne následky. V roku 1881 bolo na Slovensku 1514 základných škôl s vyučovacím jazykom slovenským. V dôsledku násilnej maďarizácie ich do roku 1906 zostalo len 241. Apponyiho školský zákon z roku 1907 rušil slovenské školy a zakladal slovensko-maďarské školy. Tesne pred prvou svetovou vojnou ich bolo len 340. Do vzniku ČSR neexistovala na Slovensku žiadna stredná, odborná alebo základná škola so slovenským vyučovacím jazykom.

Podmienkou využívania knižníc je schopnosť čítať. Nuž a tá bola na Slovensku taká, že ešte v roku 1921 túto schopnosť kvôli negramotnosti nemalo 15 % obyvateľov. Vďaka obrovskému úsiliu ČSR sa ich počet už v roku 1930 znížil na 8 % a do roku 1948 bola negramotnosť na Slovensku úplne zlikvidovaná.

V sektore knihy, teda vo vydavateľskej, kníhtlačiarskej, kníhkupeckej a knihovníckej oblasti zohrávala v ČSR kľúčovú úlohu práve Matica slovenská, a to prostredníctvom vlastnej vydavateľskej a tlačiarenskej činnosti a organizačnej aktivity pri podpore knižníc. Tejto problematike sa venuje v sérii článkov Štefan Hanakovič.5 Úsilie o etablovanie knižníc na Slovensku v duchu knižničného zákona sa začalo starostlivosťou práve o školské knižnice. Keď sa 1. januára 1919 na základe zákona č. 1/1919 o Matici slovenskej vrátil jej zhabaný majetok, a keď zákonom č. 2/1919 získala právo vydávať poučné a zábavné knihy, na čo získala aj dar 10 000 korún, dostala tým aj povinnosť tento zákon plniť. A keď vláda vydala zákon č. 430/1919 Zb., o verejných obecných knižniciach (22. júla 1919), dostala aj priestor, kam mohla svoju edičnú činnosť nasmerovať.

Uplatňovanie knižničného zákona sa na Slovensku odložilo na rok 1925. Trval problém s nedostatkom kvalitnej slovenskej literatúry, ktorá by mohla tvoriť základ zbierok v obecných knižniciach. Vzniklo okolo 3000 škôl a cieľom Matice slovenskej bolo, aby v každej škole bola aspoň malá knižnica.

O knižnice sa priamo starali aj školské referáty, ako aj Spolok sv. Vojtecha v Trnave a Tranoscius v Liptovskom Mikuláši. Dominantné postavenie v sektore knihy však mala Matica slovenská. V roku 1921 je činnosť vydávania a distribúcie kníh lepšie organizovaná. Pripravujú sa zoznamy odporúčanej literatúry, vzniká jednotný zoznam kníh pre školy, edícia Čitanie študujúcej mládeže. Spolu s niektorými vydavateľmi a tlačiarmi boli pripravené knižné dary pre jednotlivcov i pre knižnice.

Celkovú starostlivosť o knižnice vykonávala Matica slovenská v spolupráci so štátnymi orgánmi. Budovanie knižníc a podpora čítania však narážali na mnohé byrokratické prekážky a na nedostatočný záujem centralistickej vlády o riešenie biedy a celkovej zaostalosti obyvateľstva na Slovensku.

Evolúcia knihovníckej legislatívy

Slovenskí aj českí predstavitelia kultúry a knihovníci si v roku 1918 a tiež po roku 1989 zvolili cestu zákonnej úpravy knihovníctva a knižničného systému. V rozvinutých demokratických krajinách sú knižnice nástrojmi na realizáciu ústavných práv občanov na informácie a vzdelávanie. Demokratické štáty majú záujem o kultúrnu a vzdelanostnú úroveň a informovanosť svojich občanov.

Nakoľko knižnice sú financované prevažne z verejných prostriedkov a musia slúžiť všetkým občanom, majú práve štáty záujem regulovať zakladanie a podmienky fungovania knižníc prostredníctvom zákonov. K týmto všeobecným dôvodom podporujúcim potrebu knižničného zákona na Slovensku patrí aj fakt, že moderné slovenské knihovníctvo malo vo svojej novšej histórii knihovnícku legislatívu, ktorá mala pre knižnice a používateľov pozitívny význam. Hoci samotný zákon bol raz jednostranný, zameraný napr. len na obecné knižnice (1919), a raz podriadil knižnice a knihovníctvo politickému systému a spravil z knižníc ideologické zariadenia (1959). Jednoznačne však platí, že následná knihovnícka legislatíva stavia na zákone z roku 1919, pokiaľ ide o diferencované kultúrne, informačné a vzdelávacie funkcie knižníc, ktoré sa v minulosti zahŕňali pod všeobecnejší pojem národná osveta.

Diskusie o tom, či je, alebo nie je potrebná zákonná regulácia v oblasti knihovníctva, prebiehajú v mnohých krajinách sveta. Takmer storočná československá skúsenosť ukázala, že knižničný zákon z roku 1919 mal blahodarný účinok na celkový rozvoj spoločnosti na Slovensku, a to aj napriek neuveriteľným ťažkostiam, ktoré sprevádzali osudy našich predkov po prvej svetovej vojne.

Istá direktívnosť knižničného zákona z roku 1919 možno v konečnom dôsledku splnila na Slovensku svoju úlohu. Zákon pomohol Slovensku postupne prekonávať kultúrnu a vzdelanostnú zaostalosť. Položil dobré základy pre inštitucionalizáciu a postupnú profesionalizáciu slovenského knihovníctva, ktoré sa stáva porovnateľným s najvyspelejším svetom tak po stránke fyzickej existencie knižníc a ich výkonov, ako aj odbornosti a stability knižničného systému.

Zákon z roku 1919 bol dobrou inšpiráciou aj pre mňa osobne, keď som v deväťdesiatych rokoch minulého storočia inicioval a presadzoval princípy nového knižničného zákona, ktorý bol na Slovensku schválený ako zákon 183/2000 Z. z., o knižniciach. Týmto zákonom sa potvrdilo konštituovanie decentralizovaného knižničného systému. Po neuveriteľných ťažkostiach a zápasoch sa nám podarilo de iure založiť Slovenskú národnú knižnicu ako štátnu rozpočtovú organizáciu s hospodárskou a právnou subjektivitou, a to odlúčením od Matice slovenskej, v ktorej knižnica po roku 1989 už len živorila.

Skúsenosti a vývoj ukazujú, že ani tento stav legislatívy nemožno považovať za definitívny a konečný. Dozaista sa onedlho bude uvažovať o potrebe redefinovania knihovníckej legislatívy so zreteľom na nové používateľské a technologické výzvy.

Poděkování doc. Miloši Kovačkovi za pomoc se získáváním obrazového materiálu

1 PASIAR, Štefan. Náš prvý knižničný zákon. Čitateľ, 1979, roč. 28, č. 4, s. 123–125.

2 PEKNÍK, Miroslav a kol. Dr. Vavro Šrobár, politik, publicista a národnoosvetový pracovník. Bratislava: Veda, 2012. Edícia monografie a štúdie, zv. 22.

3 MANNOVÁ, Elena.Zmeny vo vedomí slovenskej spoločnosti za prvej svetovej vojny. In: PODRIMAVSKÝ, Milan a KOVÁČ, Dušan, ed. Slovensko na začiatku 20.storočia: spoločnosť, štát a národ v súradniciach doby: zborník štúdií. Bratislava: Historický ústav SAV, 1999. Dostupné též z: http://www.dejiny.sk/mikro/Slde/Mann.htm.

4 DÉRER, Ivan. Slovensko v prevrate a po ňom. Sv. III. Bratislava: Graf., knihařské a nakl. družstvo v Praze, 1924, 46 s.

5 HANAKOVIČ, Štefan. Zakladanie a budovanie školských knižníc na Slovensku: aktivity Matice slovenskej počas budovania školských knižníc. 1. časť. Knižnica, 2010, roč. 11, č. 10, s. 28–33. Dostupné z: http://www.snk.sk/images/snk/casopis_kniznica/2010/oktober/28.pdf.